Nízke sebavedomie
Pridal sofa dňa September 27 2013 19:19:02
Zlé sebahodnotenie a z neho vyplıvajúce nízke sebavedomie je častı jav. Už od detstva má mnoho z nás pocit vlastnej nedostatočnosti. Stáva sa nám, že sa považujeme za menejcennıch, prehliadanıch, nehodnıch uznania.

Niektorí sa tieto pocity snažíme zakrıvať a maskovať, avšak jednu vec nezamaskujeme. Je to naše správanie. Podľa nášho sebahodnotenia sa totiž aj správame. Inımi slovami – ak si o sebe myslíme málo, aj v živote sa pokúsime len o málo. Ak v živote dosiahneme „málo“, opäť prehlbujeme svoj pocit menejcennosti.
Podrobné novinky
Tradícia a sebahodnotenie

čím to je, že niektorí ľudia trpia komplexmi menejcennosti, hojne sa častujú sebakritikou a podceòujú vlastné schopnosti? Môže to súvisieť s tım, že v našej spoločnosti je zvykom radšej sa hodnotiť horšie, ako sa chváliť. či už nahlas, alebo v duchu. čiastočne je to dané vıchovou a tradíciami, ale neraz sme pri sebahodnotení len falošne skromní.

často seba samıch hodnotíme negatívne a len zriedkavo si vyslovíme uznanie typu „tak toto sa mi naozaj podarilo, som šikovnı“. Možno je bezpečnejšie povedať: „Ale veď ja som len takı obyčajnı, nevıznamnı, priemernı človek“. Za takı vırok nás nemôže nikto napadnúť. Skôr nás začnú ľutovať a presviedčať, že to s nami zas nie je až také zlé. A to môže byť príjemné.

Bojíme sa nahlas povedať: „ja som schopnı, múdry, hodne toho viem“, lebo reakcia ľudí môže byť „ty si ale veľkı horenos“. Citliví sme na reči podobné ohováraniu, napríklad „o sebe si myslí príliš veľa“. Obávame sa tiež, že by nám zo závisti mohli ľudia začať kaziť to, čo sa nám už podarilo. Tak je bezpečnejšie vystupovať skromne.

Takto si často ľudia postupne vypestujú nízke sebahodnotenie, namiesto toho, aby si pestovali pocity šikovnosti, schopnosti, uznania, spokojnosti, radosti. Žiaľ, takémuto skromnému sebaobrazu potom zodpovedajú aj ich schopnosti a tım aj ich životnı štıl a možnosti uplatnenia.

Predsudky sú vždy nebezpečné

Ak človek vopred označí svoje šance za beznádejné, je to predsudok. Je to ako samonaplòujúce sa proroctvo. Ak mu uveríte, tak ho tım splníte. Potom už sami vytvoríte podmienky, ktoré umožnia, aby sa ono „proroctvo“ naplnilo.

„Chcel by som byť milionár, no keďže som z chudobnej rodiny, určite nemám šancu“. A tak sa ani nepokúsim uvažovať o tom, ako by sa to dalo. A tak sa ním nestanem.
„Chcel by som krásnu partnerku, ale mám krivı nos a žiadna pekná žena by ma nechcela“. Tak sa na ne ani nepozriem. A strácam šancu.
„Rád by som spravil kariéru, ale pri mojom šéfovi asi nemám žiadnu šancu“. Kašlem na to. Neskúsim to.
Takto myslíme často, lebo to na prvı pohľad vyzerá logicky. Niečo chcem, ale je tu prekážka. Keby nebolo prekážky, tak by som to mal. Vzdám sa však pokusov prekonať prekážku, pretože neverím, že to môžem zvládnuť.

Žijeme tak, ako chceme žiť

To, čo v živote mám, som si spôsobil ja sám. Prijať tento fakt je pre mnohıch ľudí ťažké, hlavne, ak nie sú spokojní s tım, čo „v živote majú“. Ak totiž nie som spokojnı s tım čo mám, je nepríjemné priznať si, že sa tak stalo mojím pričinením. Pohodlnejšie je obviniť niekoho iného.

Príklad. Jozef je už roky zamestnanı na zle platenom pracovnom mieste. Má pocit, že nízky plat a veľa práce sú okolnosti, ktoré on sám už nemôže nijako ovplyvniť. Ale v skutočnosti ich nielenže ovplyvòuje, ale priamo spoluvytvára. On nastúpil na zle platené miesto. On súhlasil s tım, že svoj životnı čas bude predávať za málo peòazí. On súhlasil s tım, že po skončení školy sa už prestal vzdelávať. On nie je obeťou okolností. On tú situáciu akceptoval a potom celkom prestal hľadať inú možnosť. On prestal hľadať vıchodisko zo situácie, s ktorou je nespokojnı. On zostáva na zle platenom mieste a tım akceptuje nízky plat pravdepodobne aj do budúcnosti. To je jeho podpis ako autora vlastného života.

Príklad. Viera má 120 kíl a strednı vek na krku. Tvrdí, že nikdy nechcela byť tučná. Ale roky sa pozerala do zrkadla a videla, ako priberá. Súhlasila s tım, pretože keby jej naozaj záležalo na tom, aby bola štíhla, hľadala by účinnı spôsob, ako priberanie zastaviť. To ona jedla koláče, klobásy a iné nevhodné jedlá. Vedela, že sú nevhodné. Je to všeobecne známe. Každım jednım sústom tak vydávala súhlas s tım, že v budúcnosti bude o niečo tučnejšia ako práve teraz.

Komplexy ako príčina neúspechu

Komplex menejcennosti je súbor pocitov ovplyvòujúcich správanie človeka.

To, ako žijeme, závisí od toho, ako sami o sebe zmıšľame. Stávame sa takımi, za akıch sa sami považujeme. Spoluvytvárame ju spolu s ostatnımi ľuďmi a vecami. Ak sa považujeme za slabıch, budeme ako slabí aj konať. Slabı neočakáva od seba veľa. A tak dostane málo, pretože sa uspokojí s málom.

človek, ktorı má komplexy menejcennosti a chcel by napríklad schudnúť, uvažuje takto: „Chcel by som schudnúť, ale to ja určite nedokážem. Som nedisciplinovanı, neodolám čokoláde, a vôbec… cvičenie ma nebaví. Nemám silnú vôľu“. Asi takto uvažuje človek, ktorı si neverí. Podľa tohto sebahodnotenia sa neskôr aj zariadi. Bude sa podľa toho aj správať.

Ak už vopred neverím v možnı úspech, tak načo sa potom vôbec snažiť?

Keď si dovolíte myslieť o sebe, že ste neschopní, tım si sami sebe vystavujete potvrdenie, že budete konať tak, ako si zvyčajne počínajú neschopní. Opakovane sa tım len programujete na neschopnosť.

Iste aj vy poznáte ľudí, ktorí si každú chvíľu povedia vırok typu:

Nič sa mi nedarí.
Nemám pevnú vôľu.
Nikdy nedosiahnem to, čo chcem.
Som smoliar.
často som chorı.
Neviem si nájsť dobrú prácu.
Takéto vıroky sú celkom zrozumiteľné. Neraz s nimi začali už rodičia, alebo vychovávatelia, keď opakovane tvrdili:

Ty si ale nešikovnı.
Z teba nič dobrého nebude.
Tak toto určite nedokážeš.
Kto by bol na teba zvedavı?
Je jedno, či takéto krátke vıroky povieme nahlas, alebo si ich hovoríme len v duchu sami pre seba. Dokonca nie je dôležité ani to, či sú pravdivé. Všetky takéto hodnotiace vıroky však programujú naše sebahodnotenie.

Ak vás budú ľudia často chváliť, programujú vás na úspech. Aj sami už potom budete o sebe uvažovať s uznaním. Odvážne sa pustíte do prekonávania prekážok.

Väčšinou však ľudia druhıch kritizujú. Rodičia, učitelia aj rovesníci už často malé dieťa programujú zlım smerom. Opakované (hoc aj „dobre myslené“) kritické poznámky sa môžu časom stať „proroctvom“, ktoré sa naplní, aj keď to vlastne nikto zo zúčastnenıch úprimne nechcel.

Vráťme sa k nášmu zakomplexovanému človeku, ktorı by chcel schudnúť. Stará mama prišla na návštevu a postavila pred neho plnú misu čerstvo dopečenıch koláčikov. „Daj si, veď som to piekla pre teba“. Poznáte to iste aj vy. človek môže mať pocit, že to už nemôže ovplyvniť. Je fakt, že udalosti z minulosti už nezmeníme, ale práve v tomto momente vytvárame naším konaním prítomnosť. A tım aj budúcnosť. Ako budeme konať? Hlavne podľa toho, ako o sebe zmıšľame. čo od seba očakávame. Podľa toho, čo si myslíme, že od nás očakávajú iní. „Koláčik je tu predo mnou. Vonia. Hmmmm. Chcel som síce chudnúť… Ale keď ja mám tú slabú vôľu, ako je známe… Takže je prirodzené, že neodolám. Jednoducho ten koláčik si dám“. Beriem ho do ruky a chystám sa na prvı hlt. Stop! Práve teraz môžeme ovplyvniť dianie. Nemusíme si ho dať do úst. Môžeme si nahlas či v duchu povedať: „Nedám si ten koláčik. Rozhodol som sa schudnúť. Dokážem prekonať túžbu po sladkosti. Mám pevnú vôľu. Viem, že jesť koláče nie je pri chudnutí vhodné. Chcem začať žiť podľa súčasnıch znalostí o vıžive. Nie podľa jedálneho lístka starıch materí spred 100 rokov. A keďže to chcem, tak to spravím.“ Ak mám takıto postoj, tak ten koláčik odložím a nezjem.

nı príklad. Ján je zaradenı na nevıhodné, zle platené pracovné miesto. Každı deò chodí do práce nadránom a na celı deò. Celkom zaujímavı životnı štıl, čo poviete? Pıtam sa ho: „Prečo to robíš?“ Vyvalí na mòa oči. „Predsa pre peniaze, aby som mal z čoho žiť.“ Ale v práci zarobí len o niečo málo viac, než minimálnu mzdu. Sotva prežíva na hranici biedy. Prečo obetuje celı svoj deò za symbolickı peniaz? „Hmm… Všetci predsa chodia do práce.“ Najradšej by som sa ho spıtal, prečo sa uspokojí s tak málo platenou robotou. Pravdepodobná odpoveď by asi bola v tomto zmysle: „Jáj, ale veď moje vzdelanie mi neumožòuje viac ako toto pracovné miesto. Ja to už aj tak neovplyvním, nemám ani učòovku. Som rád, že vôbec nejakú prácu mám. Už som raz takı, nič na tom nezmením, to je realita, ktorú nedokážem ovplyvniť.“ Ak s podobnımi tvrdeniami náš robotník vnútorne súhlasí a hovorí z presvedčenia, tak sa aj v budúcnosti bude správať v súlade s ním. Bude ďalej pracovať celé dni za málo peòazí. Ak to robí denne, potom denne vydáva novı a novı súhlas s tım, že svoj život vymieòa za možnosť prežiť. Nič viac. Po 40 rokoch práce zistí, že nemá nič z toho, čo zarobil, žiadne úspory, len chudobná penzia. Pracoval „za to“, že mohol prežiť. Žil teda len preto, aby pracoval?

Kvalifikácia je zvyčajne vıhodou

často spomínam nízko kvalifikovanú prácu ako príklad istého neúspechu v živote. Zvyčajne ide o manuálne práce. Také zamestnanie je neúspechom, ak tú prácu človek robí len preto, že musí. Ak si myslí, že na viac by nemal. Potom je to životnı neúspech. Nekvalifikovaná práca však nemusí byť neúspechom.

Je mnoho ľudí, ktorí si manuálnu prácu vybrali. Páči sa im. Baví ich. Sú spokojní s tım, čo robia, aj s tım, koľko zarobia. Potom dosiahli v živote úspech, pretože majú to, čo chceli.

Ak pôjdete dnes do nezáživnej práce za málo peòazí, tak ste súhlasili s tım, že tam aj dnes idete. Asi ani neskúmate, či sa nedá urobiť niečo iné. Prečo? Pretože sa asi považujete za menejcenného, neschopného, nevzdelaného. Práve toto nízke sebahodnotenie vás dotlačí k tomu, aby ste aj zajtra išli do zle platenej práce. Vaše myšlienky určia, či ešte neskúsite niečo vo svojom živote zmeniť.

Ak sa cítite byť nevzdelaní, nepripustíte myšlienku, že by ste sa mohli začať vzdelávať, hoci aj na staré kolená. Ale ak sa nebudete vzdelávať, zostanete nevzdelaní len preto, že vaše sebahodnotenie „som nevzdelanı“ ste uznali ako nezvratnı fakt a zariadili ste sa podľa neho. A aby ste to mali pohodlnejšie, tak si poviete, že „na staré kolená sa mi už neoplatí s niečím začínať“. To síce nie je pravda, ale zakríkne to hlas vıčitiek svedomia.

Preto platí:

Ak sa správate podľa predstavy „som chudobnı“, dostanete viac chudoby, dostanete viac neschopnosti.
Ak si často hovoríte, že ste človek, čo má stále málo peòazí, budete mať stále menej peòazí. Nepokúsite sa naučiť získať viac, alebo sporiť.
Ak máte pocit, že ste slabí, nebudete sa púšťať do ťažkıch úloh. Potom si na život s malımi nárokmi na seba zvyknete a vaše schopnosti ešte viac ochabnú.
A tak komplexy menejcennosti, alebo pochybnosti o sebe a svojich schopnostiach trvale regulujú vaše každodenné konanie. To sa neskôr zhmotní do menej kvalitného životného štılu. Je to podobné, ako prírodnı zákon. Platí trvale.

človek má vždy na vıber. Môže sa začať učiť niečo nové, aby v budúcnosti mohol robiť kvalifikovanejšiu, lepšie platenú a možno aj pohodlnejšiu prácu. Učiť sa novım prístupom, aby mu stačilo robiť menej a za viac peòazí. Aby mal viac času na svoj osobnı a rodinnı život.

Mozog – vıstup sa skladá z vstupov

Ako často zamestnávate svoj mozog? čím ho zamestnávate? Nechávate ho odpočívať pri ľahkıch témach? Alebo si ho cibríte a posilòujete? Viem, sú to ťažké otázky.

Pre niektorıch ľudí je pohodlnejšie ísť do priemernej práce a neskúmať, či by sa nedalo svoj čas a um investovať lepšie. Po práci je pohodlné prísť domov a pustiť si televízor. Prečítať si noviny a „vypnúť mozog“, ako mnohí povedia. Oplatí sa vám však častejšie „vypínať“ mozog?

To, čo v našom tele nepoužívame, slabne.

Ak do seba roky pumpujete povrchné informácie z televízie, rádia a novín, či klebety, aj vaše myslenie sa začne stávať povrchnım. Pozor na to!

Žiaľ, masmédiá tlačia do národov celého sveta negatívne správy, pohromy, tragédie, zločiny. Naliehavé správy, ktoré už zajtra budú beznádejne zastarané a zbytočné. Milióny ľudí na celom svete si tımito informáciami poslušne plnia svoje hlavy s pocitom, že „treba byť v obraze“. Ale sú tieto „obrazy“ pre vás dobré? Potrebujete ich? Nevpúšťate do svojej hlavy aj zbytočné negatívne obrazy, ktoré môžu byť neskôr vaším podvedomím použité práve proti vám?

Negatívne správy z novín a televízie sa časom môžu stať spolutvorcom vášho ja, lebo ovplyvòujú vaše postoje, pocity a tım aj vašu budúcnosť.

Ak sa v mysli často venujete negatívnym správam, obrazom a postojom, tak v budúcnosti dostanete len viac negatívneho. Viac pesimizmu, viac depresie, viac pocitov márnosti a bezmocnosti. Potom si vytvoríte predstavu sveta, v ktorom je všetko nanič, nič nemá zmysel; veď v tejto fraške neexistujú už žiadni čestní ľudia, už sa nikomu nedá veriť.

Začnete sa prispôsobovať obrazu sveta, ktorı vám vykreslili vami vybraté médiá. To to síce nie je pravdivı obraz, ale ak nemáte iné informačné vstupy, uveríte mu. Začnete akceptovať, že realitou sú len tragédie, pohromy, podlosť, podrazy, nenávisť, kriminalita.

Budete už vopred očakávať, že v živote sa aj tak nemôže bez protekcie nič vydariť, a že je zbytočné o čokoľvek sa snažiť. Ak tomu uveríte, potom si takú realitu naozaj spoluvytvoríte.

Preto je dobré byť opatrnı na to, aké informácie vpúšťate do svojej hlavy. Ak je na vstupe veľa negatív, je veľmi pravdepodobné, že na vıstupe, teda v budúcnosti, dostanete tiež veľa negatív. Prečo? Lebo platí priama úmera: čomu venujeme viac pozornosti, toho dostaneme viac.

Dostanete viac toho, čomu pravidelne venujete pozornosť

Tento vırok si dobre zapamätajte. Ak ho využijete, zmení vám život k lepšiemu.

Ak budete venovať pozornosť negatívnym veciam, budete ich do svojho života priťahovať ako magnet. Prečo priťahovať? Pretože ich oceòujete svojou pozornosťou.
Ak budete venovať pozornosť pozitívnym veciam, budete ich do svojho života priťahovať ako magnet. Ak si budete všímať veci príjemné, priaznivé, odrazu zistíte, že aj váš život je celkom fajn. Oceòte u ľudí to, čo sa vám na nich páči, všimnite si to. Dostanete od nich viac príjemnıch a peknıch prejavov. „Len“ preto, že ich oceòujete svojou pozornosťou.
Nezabudnite ani na seba. Venujte pozornosť svojím záujmom a potrebám.