Opičia láska/Pavel Baričák
Pridal sofa dňa Marec 23 2015 11:34:03
Veľakrát je zbytočné chodiť s dieťaťom k lekárovi, lebo na vine je matka. Energetickı upírizmus je oficiálne popísanı fenomén. Duša každého človeka túži po pohode a pokoji. Ak je energeticky nenasıtená, siaha po energii inıch ľudí. Príkladom je matka, ktorá príde domov uťahaná, cucne si detskej energie a ono ochorie. Alebo matka, ktorá svojou prehnanou láskou a pozornosťou spútava, izoluje vlastné dieťa. Patologická materinská alebo otcovská láska však dieťa dusí a vedie k pasivite a apatii.
čitaj viac...
Podrobné novinky
Jeden známy filozof povedal, že deti prichádzajú skrze rodičov, ale nie od nich. Napriek tomu, že sú rodičmi, nepatria im. Môžu im dať iba svoju lásku a počas vıchovy krídla na prekonávanie problémov, ale tam by mala ich úloha skončiť. Keď sa stanú dospelımi, nemali by sa ich už snažiť vychovávať. Ak príde na predávanie myšlienok, tak by sa to malo diať na úrovni rovnı s rovnım, kedy má dieťa právo na základe svojej mysle vysloviť svoj názor.
Trápenia s deťmi začínajú väčšinou už o generaciu-dve skôr, kedy sa na deti lepia patologické programy rovnako deformovane vychovanıch rodičov. Jednım s problémov rodičov napríklad je, že sa neučia od svojich detí. Pár archaickıch príkladov, ktoré prežili stredovek: "Ja som rodič, ja som múdrejší, ja mám pravdu a keď už nič, tak len z princípu úcty ma musíš počúvať.“ Alebo: „Keby som sa ja takto staval otcovi, zreže ma ako koňa." Áno, to sa ale písal rok 1953.
Život však nekráča späť a nikdy sa nezastaví u včerajška. Život je zajtrajšok. Rodičia môžu dať domov telám detí, nie však ich dušiam, pretože ich duše bıvajú v dome zajtrajška, ktorı žiaľ nemôžu ich rodičia navštíviť dokonca ani vo svojich snoch (Chalil Dzibran, Prorok, Deti).
Ako sa správa "opičí" rodič
Svoje deti nemiluje čistou láskou, ale majetníckou pseudoláskou. Svoju diagnózu si vôbec neuvedomuje a nepripúšťa, až do smrti si totiž vyhradil právo rozhodovať za potomka. Ak sa dieťa sprieči, má množstvo psychologickıch trikov, ako ho vydierať: plač, súcit či intrigy. Je schopnı vykonštruovať dokonalé klamstvá, ktorım skutočne verí a tımto emočnım jedom nakazí aj okolie (krajné prípady sú uštvanie vlastnej choroby, alebo tajné podávanie liekov deťom). Môže byť však aj zlostnı, keď napríklad dieťaťu vyčíta, že je nevďačné. Často sa vyčerpá, lebo iba dáva. Klame sa, že jeho odmenou je šťastie potomka.
Diagnóza väčšinou postihuje matky, ktoré majú návyk obetovať sa, rozdávať a robiť extraslužby nielen deťom, ale aj inım blízkym so škodlivou vıhovorkou "dobrá mama sa vždy postará". Otcovia chcú zo svojich nasledovníkov väčšinou tvrdıch jedincov. Ak však vládne medzi ženou a mužom nevyrovnanı vzťah podľa rovnice "matka-syn", či "učiteľ-žiak", víťaznı matriarchát vytrhne samcovi vıchovné oprate z rúk.
Samaritánsky syndróm v kombinácii s chorobnou naviazanosťou sa veľmi často prejavuje vstupovaním a zasahovaním do osobného života svojho potomka. Zákaz alebo triedenie kamarátov, partnerov a spoločné trávenie času s dospelımi deťmi, je ďalším typickım znakom rodičov, ktorí imaginárnu pupočnú šnúru jednoducho neodstrihli.
Ako sa správa "opičie" dieťa
Je rozmaznané, nesamostatné a často trpí narcistickou poruchou osobnosti a ďalšími defektmi, ktoré majú v konečnom dôsledku negatívny vplyv aj na partnerské a sexuálne vzťahy. Takıto človek má neustálu potrebu umelo vynikať nad ostatnımi (i keby len v diskusnıch fórach na internete). Vo veľa prípadoch ide o nespoľahlivého človeka - veď je zvyknutı, že mu takmer všetko prepečie ako za čias, keď ešte strkal hlavu medzi plyšáky. Zbavovanie potomka zodpovednosti za svoje konanie ho robí nesamostatnım. Vyrastá v klamnej predstave, že svet je tu preto, aby mu slúžil. Je málo aktívny, neverí si a skryto kalkuluje s tım, že druhí preň budú pracovať. Rodičia obletovanému dieťaťu vo viere, že pre neho činia to najlepšie, spôsobujú do budúcnosti veľké problémy. V podstate ho deaktivujú.
Rozmaznanı jedinec si zvyčajne hľadá partnera podobného rodičom (alebo podľa princípu zrkadlenia pravı opak). Po vzoru rodiča disponuje slušnım manipulatívnym správaním. Napriek tomu, že v kolektíve sa bude cítiť ako outsider, v pritiahnutí si partnera, ktorı z väčšej mieri splní jeho potreby, je umelec. Rozmaznávané dieťa má sklony k neurotickému správaniu. Stále pozoruje, či ho druhí dostatočne oceňujú. Príliš mu záleží na mienke okolia. Má nedostatok sebaúcty, čo je dôsledkom toho, že zaň niekto suploval činnosti a neverí si, keď má niečo urobiť samo.
Záver:
Dávať deťom lásku, neznamená dávať všetko. Mať dieťa rád, to je dať mu čo najlepšie podmienky do života, múdre rady, varovať ho pred nástrahami „modernej džungle“ - tak aby sa uplatnil a aby si dokázal vážiť sám seba. Keď je tej lásky veľa (nemyslím samotnı cit, lebo skutočná láska nikdy nespôsobuje bolesť), ale skôr zahŕňanie detí nadbytočnou priazňou, službami, tak je to už nadpráca, ktorá si svoju daň určite zoberie.