Asertivita: dobrı sluha ale zlı pán
Ludia v našom okolí s nami komunikujú rôzne. Je to vplyvom ich povahy, komunikačnıch modelov, ktoré prevzali aj nevedome vo svojej rodine, ale aj inıch vlastností ako je empatia či naopak, agresivita. Psychológovia vyčlenili tri základné typy komunikácie a správania: agresívny - kedy nemusí ísť priamo o nadávanie alebo urážky, ale danı jednotlivec sa presadzuje na úkor inıch, nerešpektuje ich práva, nie je možné ho presvedčiť ak má svoju pravdu. Môže používať iróniu a sarkazmus.
Pasívny typ správania a komunikácie sa prejavuje ustavičnım súhlasom plynúcim zo strachu pred okolím, prispôsobovaním sa inım, nedostatkom vyjadrenia vlastného názoru či vytváraním pozície obete.
Manipulatívny typ sa správa tak, že sa vo vás snaží vyvolať pocit viny. V jeho reči sa často objavujú slova" malo by sa" patrí sa", „nepatrí sa" a podobne. Neustále naznačuje, že nejakı „vyšší princíp" má väčšiu hodnotu ako vaše túžby a predstavy. ¼udia niekedy ani nevedia, prečo, ale vždy mu naletia, vždy ich dokáže niekam dotlačiť. Svoje ciele dosahuje nepriamo, nepovie, čo potrebuje, ale naznačuje že keby ste boli dobrı kamarát, syn alebo kolega, vedeli by ste čo treba urobiť. Niektorí manipulujú z pozície obete: majú problém, a vy ste zodpovední za to, ak sa necítia dobre a za to, aby ste ten problém riešili. Tomuto správaniu sa hovorí aj pasívna agresivita.
Práve na obranu pred manipulatívnym správaním boli vyvinuté techniky asertivity a formulované určité asertívne práva. Prvé z nich hovorí, že každı človek má právo sám posúdiť svoje konanie, myšlienky a pocity a niesť za ne a za ich dôsledky zodpovednosť. Je vlastne takım vıchodiskom, ktoré nám ukazuje, že dospelı človek má právo sám posudzovať svoje správanie a cítenie (a nie vonkajšie autority a iní ľudia) , pretože len on sám pozná všetky dôvody pre ktoré sa pre niečo rozhodol. Zároveò sa však nezbavuje zodpovednosti za ne. Ak niekoho urazí, mal síce právo niečo povedať alebo urobiť, ale nesenie zodpovednosti znamená, že sa má ospravedlniť a prijať tak dôsledky svojho konania.
Asertívny človek je potom definovanı ako ten, kto má vnútornú slobodu, vie vyjadrovať svoje pocity, názory a koná priamo, a zároveò rešpektuje a berie do úvahy pocity a názory ostatnıch, svojich partnerov v komunikácii. Všetky asertívne práva (je ich spolu 10, napríklad právo povedať nie alebo právo neposkytovať žiadne ospravedlnenia svojho konania) totiž platia pre každého, nielen pre nás. Asertívne práva slúžia na to, aby sme zvládli svoj vnútornı pocit viny, ktorı v nás zanechalo manipulatívne správanie niekoho iného, a aby sme sa vedeli lepšie obhájiť pred sebou samım, pretože tieto pocity viny sa v nás často zvnútoròujú ako dôsledok autoritatívnej vıchovy, kde autorita v podobe rodiča či učiteľa v nás vnútri funguje ako „zlé svedomie" ktoré však nemá so skutočnım svedomím takmer nič spoločné. Asertivita sa prekladá ako „citová voľnosť" kedy sa človek necíti vnútorne zviazanı tım, že by nemohol vyjadriť napríklad pocity hnevu alebo frustrácie, ak ich prežíva. Aj agresívna komunikácia alebo pocity agresie majú totiž svoje miesto v prežívaní človeka. Rozdiel je v tom, či ich používame vedome a priamo ich pomenujeme, alebo ich používame nevedomky, a neuvedomujeme si, ako pôsobia na ostatnıch. Niektoré techniky sú potom určené vyslovene na zvládanie necitlivej manipulácie alebo dosiahnutie kompromisu či presadenie oprávnenej žiadosti.
Niektoré techniky asertívnej komunikácie sú vıborná vec. Napríklad spätná väzba pomocou popísania vlastnıch emócií umožòuje reagovať na blízkeho človeka tak, že ho zbytočne neobviòujeme, iba popíšeme, čo v nás jeho správanie vyvoláva. Namiesto toho aby sme ho začali hrešiť akı je k nám bezohľadnı, mu povieme, že keď si nevšimne že máme ťažkú tašku, cítime sa zanedbávané a málo milované. Alebo mu povieme, že jeho hnev v nás vyvoláva strach. Mnohé z nich však nie sú určené pre blízke vzťahy, v ktorıch hrozí príliš veľké riziko citového zranenia.
Asertivita je teda dobrı sluha, ale zlı pán. Pôvodná indikácia tréningu asertivity totiž patrila ľuďom, ktorí mali naozaj problém komunikovať s druhımi. Museli podstúpiť osobnostné testy, kde sa tento problém potvrdil, a až na základe toho boli zaradení do vıcviku asertivity. Neskôr sa tieto vıcviky skomercionalizovali a zabudlo sa na oprávnené indikácie - a najmä kontraindikácie. V rukách človeka, ktorı nemá dostatok empatie kvôli svojej osobnostnej štruktúre, alebo je príliš manipulatívny, sa totiž aj techniky asertivity môžu stať nástrojom podporujúcim manipulatívne a agresívne správanie.
človek s tréningom asertivity, ale s jej nesprávnym používaním, potom môže jednať s druhımi ako neosobnı úradník. Môj syn pri jednej takej príležitosti, keď sledoval rozhovor dvoch inak pomerne blízkych osôb, poznamenal: mami, oni sa nerozprávajú, oni spolu úradujú. Vezmime si konkrétny príklad, keď manželka sa posťažuje manželovi, ako ju trápia problémy jej kolegyne. Manžel môže regovať dvoma spôsobmi: a) mám právo sám posúdiť, či a nakoľko som zodpovednı za riešenie problémov inıch ľudí a tak idem pozerať futbal, alebo b) mrzí ma, že sa kvôli nej toľko trápiš, poď mi o tom porozprávať a uvidíme, či niečo spolu vymyslíme ( trebárs keď skončí futbal). Ak si myslíte, že správna odpoveď je b) postupujete do ďalšieho kola bez straty desiatky.
Ak by ste teda pri riešení nejakého vzťahového problému mali pokušenie použiť napríklad citáciu svojich asertívnych práv, skúste si premyslieť, či vám stojí ten vzťah za to. Ak nestojí za veľa, môžete to risknúť, bude to len prejavom jeho skutočnej (ne) kvality, alebo nezvládnutého konfliktu. V opačnom prípade radšej použite emocionálnu spätnú väzbu a empatiu pre svojho partnera v konflikte, pretože on má tie isté práva ako vy, byť branı ako svojprávna a bytosť s vlastnou integritou, ktorá je schopná sa sama za seba rozhodovať a prípadne sa s vami na riešení problému pohodovo a s citovou voľnosťou na oboch stranách, dohodnúť. Práva nie sú totiž diktátom, ani žiadnym zákonom. Máme úplnú slobodu ich aj nevyužiť a použiť inı typ správania, ktorı je v danej situácii primeranı.
Viera Šimkovičová,
Pasívny typ správania a komunikácie sa prejavuje ustavičnım súhlasom plynúcim zo strachu pred okolím, prispôsobovaním sa inım, nedostatkom vyjadrenia vlastného názoru či vytváraním pozície obete.
Manipulatívny typ sa správa tak, že sa vo vás snaží vyvolať pocit viny. V jeho reči sa často objavujú slova" malo by sa" patrí sa", „nepatrí sa" a podobne. Neustále naznačuje, že nejakı „vyšší princíp" má väčšiu hodnotu ako vaše túžby a predstavy. ¼udia niekedy ani nevedia, prečo, ale vždy mu naletia, vždy ich dokáže niekam dotlačiť. Svoje ciele dosahuje nepriamo, nepovie, čo potrebuje, ale naznačuje že keby ste boli dobrı kamarát, syn alebo kolega, vedeli by ste čo treba urobiť. Niektorí manipulujú z pozície obete: majú problém, a vy ste zodpovední za to, ak sa necítia dobre a za to, aby ste ten problém riešili. Tomuto správaniu sa hovorí aj pasívna agresivita.
Práve na obranu pred manipulatívnym správaním boli vyvinuté techniky asertivity a formulované určité asertívne práva. Prvé z nich hovorí, že každı človek má právo sám posúdiť svoje konanie, myšlienky a pocity a niesť za ne a za ich dôsledky zodpovednosť. Je vlastne takım vıchodiskom, ktoré nám ukazuje, že dospelı človek má právo sám posudzovať svoje správanie a cítenie (a nie vonkajšie autority a iní ľudia) , pretože len on sám pozná všetky dôvody pre ktoré sa pre niečo rozhodol. Zároveò sa však nezbavuje zodpovednosti za ne. Ak niekoho urazí, mal síce právo niečo povedať alebo urobiť, ale nesenie zodpovednosti znamená, že sa má ospravedlniť a prijať tak dôsledky svojho konania.
Asertívny človek je potom definovanı ako ten, kto má vnútornú slobodu, vie vyjadrovať svoje pocity, názory a koná priamo, a zároveò rešpektuje a berie do úvahy pocity a názory ostatnıch, svojich partnerov v komunikácii. Všetky asertívne práva (je ich spolu 10, napríklad právo povedať nie alebo právo neposkytovať žiadne ospravedlnenia svojho konania) totiž platia pre každého, nielen pre nás. Asertívne práva slúžia na to, aby sme zvládli svoj vnútornı pocit viny, ktorı v nás zanechalo manipulatívne správanie niekoho iného, a aby sme sa vedeli lepšie obhájiť pred sebou samım, pretože tieto pocity viny sa v nás často zvnútoròujú ako dôsledok autoritatívnej vıchovy, kde autorita v podobe rodiča či učiteľa v nás vnútri funguje ako „zlé svedomie" ktoré však nemá so skutočnım svedomím takmer nič spoločné. Asertivita sa prekladá ako „citová voľnosť" kedy sa človek necíti vnútorne zviazanı tım, že by nemohol vyjadriť napríklad pocity hnevu alebo frustrácie, ak ich prežíva. Aj agresívna komunikácia alebo pocity agresie majú totiž svoje miesto v prežívaní človeka. Rozdiel je v tom, či ich používame vedome a priamo ich pomenujeme, alebo ich používame nevedomky, a neuvedomujeme si, ako pôsobia na ostatnıch. Niektoré techniky sú potom určené vyslovene na zvládanie necitlivej manipulácie alebo dosiahnutie kompromisu či presadenie oprávnenej žiadosti.
Niektoré techniky asertívnej komunikácie sú vıborná vec. Napríklad spätná väzba pomocou popísania vlastnıch emócií umožòuje reagovať na blízkeho človeka tak, že ho zbytočne neobviòujeme, iba popíšeme, čo v nás jeho správanie vyvoláva. Namiesto toho aby sme ho začali hrešiť akı je k nám bezohľadnı, mu povieme, že keď si nevšimne že máme ťažkú tašku, cítime sa zanedbávané a málo milované. Alebo mu povieme, že jeho hnev v nás vyvoláva strach. Mnohé z nich však nie sú určené pre blízke vzťahy, v ktorıch hrozí príliš veľké riziko citového zranenia.
Asertivita je teda dobrı sluha, ale zlı pán. Pôvodná indikácia tréningu asertivity totiž patrila ľuďom, ktorí mali naozaj problém komunikovať s druhımi. Museli podstúpiť osobnostné testy, kde sa tento problém potvrdil, a až na základe toho boli zaradení do vıcviku asertivity. Neskôr sa tieto vıcviky skomercionalizovali a zabudlo sa na oprávnené indikácie - a najmä kontraindikácie. V rukách človeka, ktorı nemá dostatok empatie kvôli svojej osobnostnej štruktúre, alebo je príliš manipulatívny, sa totiž aj techniky asertivity môžu stať nástrojom podporujúcim manipulatívne a agresívne správanie.
človek s tréningom asertivity, ale s jej nesprávnym používaním, potom môže jednať s druhımi ako neosobnı úradník. Môj syn pri jednej takej príležitosti, keď sledoval rozhovor dvoch inak pomerne blízkych osôb, poznamenal: mami, oni sa nerozprávajú, oni spolu úradujú. Vezmime si konkrétny príklad, keď manželka sa posťažuje manželovi, ako ju trápia problémy jej kolegyne. Manžel môže regovať dvoma spôsobmi: a) mám právo sám posúdiť, či a nakoľko som zodpovednı za riešenie problémov inıch ľudí a tak idem pozerať futbal, alebo b) mrzí ma, že sa kvôli nej toľko trápiš, poď mi o tom porozprávať a uvidíme, či niečo spolu vymyslíme ( trebárs keď skončí futbal). Ak si myslíte, že správna odpoveď je b) postupujete do ďalšieho kola bez straty desiatky.
Ak by ste teda pri riešení nejakého vzťahového problému mali pokušenie použiť napríklad citáciu svojich asertívnych práv, skúste si premyslieť, či vám stojí ten vzťah za to. Ak nestojí za veľa, môžete to risknúť, bude to len prejavom jeho skutočnej (ne) kvality, alebo nezvládnutého konfliktu. V opačnom prípade radšej použite emocionálnu spätnú väzbu a empatiu pre svojho partnera v konflikte, pretože on má tie isté práva ako vy, byť branı ako svojprávna a bytosť s vlastnou integritou, ktorá je schopná sa sama za seba rozhodovať a prípadne sa s vami na riešení problému pohodovo a s citovou voľnosťou na oboch stranách, dohodnúť. Práva nie sú totiž diktátom, ani žiadnym zákonom. Máme úplnú slobodu ich aj nevyužiť a použiť inı typ správania, ktorı je v danej situácii primeranı.
Viera Šimkovičová,
Pridať komentár
Pre pridanie komentára musíte byť prihlásený.
Hodnotenia
Musíte byť zaregistrovaný, aby ste mohli hodnotiť.
Prosím prihláste, alebo sa zaregistrujte.
Prosím prihláste, alebo sa zaregistrujte.
Zatial nikto neohodnotil tento príspevok.