koľko mám vlastne rokov............



"Nechaj Te ma chvíľu rozmıšľať ...

Narodila som sa pred televíziou, očkovaním proti obrne, kopírkou, kontaktnımi šošovkami a antikoncepčnımi pilulkami.
Neboli policajné radary, kreditné karty, laserové paprsky.

Ešte nevynašli klimatizáciu, práčky ani sušičky, oblečenie sa proste vypralo a povesilo na čerstvı vzduch, aby uschlo. človek nebol na Mesiaci, neexistovali tryskové lietadlá.
Vydala a žili sme spolu mali úžasné deti a teraz v super vnúčata

V každej rodine bola matka a otec.

Slovo "gay" bolo rešpektované anglické slovo, ktoré označovalo veselého, láskavého, spokojného muža, a nie homosexuála.

O lesbičkách sme ani nepočuli, a muži nenosili náušnice. Narodil som sa pred počítačmi, paralelnım štúdiom a skupinovou terapiou.

¼udia nechodili na preventívne prehliadky, ale ich lekár podľa potreby posielal na krv a moč.
Pokiaľ som nemal 25 rokov, oslovoval som každého muža „Pane“ a ženu „Pani“ alebo „Slečna“.

Keď v tom čase žena nastúpila do električky alebo do autobusu, deti a mladí ľudia sa ponáhľali, aby jej uvoľnili miesto.

Pokiaľ bola tehotná, sprevádzali ju k sedadlu, a pokiaľ bolo treba, išli jej kúpiť lístok, ktorı jej priniesli.
Muži chodili pri okraji chodníka, ženy pozdåž domov.

Na schodoch sa ženám prenechávala strana u zábradlia, nastupovali do vıťahu ako prvé a muži im vždy prisunuli stoličku, keď si sadali.

Muži nikdy nepozdravili ženu, bez toho, že by pritom vstali, pokiaľ v okamžiku, keď vstúpila, sedeli.

Vstávali od stola vždy, keď vstala žena, aj keby to bolo len na okamih.

Muži ženám otvárali dvere auta alebo iné dvere a pomáhali im pri odkladaní kabátov.
V mojich časoch panenstvo nespôsobovalo rakovinu, a takéto dievčatá znamenali pre svoju rodinu česť a pre svojho manžela čistotu.

Náš život sa riadil triezvym uvažovaním, úctou k starším ľuďom, správaním sa podľa zákona, napåòalo ho plodné súžitie s ostatnımi a zodpovedná sloboda.

Učili nás a my vás rozlišovať čo je dobré a čo zlé, a zodpovednosti za svoje činy i ich následky.
O rıchlom občerstvení sme si mysleli, že je určené pre ľudí v zhone.
Vážny vzťah znamenal, že máme dobré vzťahy s našimi bratmi a sestrami a ďalšími vzdialenımi a blízkymi príbuznımi a priateľmi.

„Time sharing“ znamenalo, že rodina je na dovolenke s inımi rodinami, a nie, že zdieľa priestor s cudzími ľuďmi.
Nepoznali sme bezdrôtové telefóny, nehovoriac o mobiloch.

Nepočúvali sme stereo nahrávky, FM rádio, kazety, CD, DVD, a nemali sme elektronické písacie stroje, počítače, notebooky.

Notebook znamenalo zošit.
Hodinky sme naťahovali každı deò.

Nič nebolo digitálne, ani hodinky, a domáce spotrebiče nemali svetelné displeje.

Keď už hovoríme o strojoch, neboli ani bankomaty, mikrovlnné rúry, budíky s rádiom. Nehovoriac o videorekordéroch a videokamerách a pod...

Neexistovali digitálne ani farebné fotografie, len čiernobiele, a na ich vyvolanie sa čakalo najmenej tri dni.
Pokiaľ bolo na vırobku uvedené „Made in Japan“, znamenalo to, že je špatnej kvality, a tovar označenı „Made in Korea“ či „Vyrobené v číne“ alebo „v Thajsku“ ani neexistoval.
Nepočuli sme o Pizza go home, McDonalde alebo o instantnej káve, umelıch sladidlách...

V obchode bolo možné kúpiť niečo za 5 až 10 korún.

Zmrzlina, cestovnı lístok alebo osviežujúci nápoj stál 1 korunu.

Nové auto stálo 20 000 korún, ale kto mal toľko korún?
V mojich časoch bola tráva niečím, čo sme kosili, a ne fajčili.

My sme boli poslední, ktorí boli presvedčení, že žena potrebuje muža, aby mohla mať dieťa.
Teraz mi povedzte, koľko si myslíte, že je mi rokov?“


„Ach viac ako 200!“ hi hi hi ????


„Ne,len šesťdesiatštyri !"

Žiadny komentár ešte nebol pridaný. Buďte prvý kto pridá komentár.

Pre pridanie komentára musíte byť prihlásený.

---