1. VŠETKO CHCE ROBI SPOLOčNE

„Ja viem, že ma Oľga má rada, ale s tou svojou snahou robiť všetko spolu, ma raz zadusí. Ja som bol zvyknutı mať kamarátov, ísť s nimi von, mali sme kapelu a teraz nemám nič. Oľga nie je schopná akceptovať, že každı potrebuje kus súkromia. Neustále od nej počúvam vıčitky, len čo trochu prejavím chuť robiť niečo bez nej, už ju neľúbim, nepotrebujem, nechápem, že túži byť stále so mnou. Ale veď byť stále spolu nie je najväčším prejavom lásky. U mòa to funguje práve naopak. čím viac ma do toho núti, tım viac chcem byť sám a tım viac ničí moju potrebu byť s òou. Keby mala kamarátky alebo nejakı koníček, asi by to skôr pochopila. Ona vraví, že ja som jej koníčkom“. V každom partnerskom spolužití je dôležité, aby si partneri vedeli rozdeliť voľnı čas do niekoľkıch kategórií. Na čas strávenı spolu, čas s priateľmi, ale aj každı sám v rámci svojich koníčkov. Partnerstvo nie je o neustálom spoločnom trávení času, pretože potom hrozí riziko vzájomného zunovania sa, čo bıva začiatkom partnerskej krízy.

2. MANIACKY UPRATUJE DOMÁCNOS STÁLE DOOKOLA

Povedzte, ktorı muž holduje domácemu upratovaniu? Umıvanie okien, podlahy, utieranie prachu – to je pre muža hotová pohroma. „Keby to Nina tak nepreháòala. Trpí tım celá rodina. Neexistuje sobota, aby sme si spolu niekde vyšli, pretože v sobotu sa upratuje. či svieti slnko, prší, v sobotu sme vždy uväznení v byte a všetci povinne upratujeme. Synovia už začali štrajkovať, majú dvanásť a štrnásť rokov, tak potom sa ešte celú nedeľu so mnou manželka háda, že ich nevediem k poriadkumilovnosti, ale schvaľujem to, že sa zatvoria v izbe a čítajú si. Keby ste videli náš byt! Je to vlastne múzeum, kde má všetko svoje miesto. Skúsili by ste niečo premiestniť! Nina má fotografickú pamäť. Najviac ma hnevá, že dcérku, 8-ročnú Natašu, formuje na svoj obraz. U nás fungujú samé príkazy, zákazy a obmedzenia. Toto nechytaj, nechaj to, polož to na miesto, nemrv, odlož, nevyťahuj to. Chlapci chodia na futbal, prídu zašpinení, unavení a vtedy je u nás peklo, lebo šliapli špinavou ponožkou na koberec a podobne. Nina je doslova otrokom poriadku. Nevie sa uvoľniť, byť spontánna. Neznáša, keď je narušenı jej svet, ktorı je pre òu azylom.“ Bohužiaľ, sú typy rodín, kde u jedného člena je poriadok a čistota postavená na piedestál v rebríčku hodnôt. Veľakrát to ale ide na úkor vzájomnıch vzťahov, pohody v rodine, či spontánnosti. V takıchto prípadoch je rodinná terapia priam žiadúca.

3. SVOJU POZORNOS VENUJE IBA DIEAU

„Odkedy sa nám narodil Samko, nevidí nikoho iného! Chápem prvé tıždne, keď sme nevedeli, čo ktorı plač znamená, ale to trvá už skoro rok! Evka je úplne na Samka namotaná. Venuje sa mu takmer do vyčerpania. Snažím sa jej pomáhať, ale mám pocit, že ju moja pomoc neodbremeòuje, ale práve naopak, akoby som jej iba zavadzal. Tiež potrebujem cítiť, že ma má rada, že ma potrebuje. Nežijeme žiadny partnerskı život. A o sexe ani radšej nehovorím. Som úplne na vedľajšej koľaji. Nechcem to riešiť nejakım inım vzťahom, ale pıtam sa, ako dlho to ešte potrvá? Akoby som musel o Evku bojovať s vlastnım synom! My predsa nie sme rivalmi. Ja som jeho otec, ktorı má jeho matku za manželku. A to Evka nechce pochopiť. Vraj je najprv matkou, ja som dospelı, rátala s tım, že to chápem. Nedokáže však skåbiť rolu matky a manželky. Bojím sa, aby sme sa citovo neodcudzili.“ Ak sa dieťa a jeho potreby stanú absolútnym stredobodom pozornosti matky, môže začať strádať manželskı vzťah. To, že sa manželia stanú rodičmi, neznamená, že prestávajú byť partnermi a milencami. Samozrejme, že sa niektoré aktivity upravia, prispôsobia novej situácii, ale ak sa žije v trojici matka – dieťa – otec, v trojici sa musí rozdávať aj láska.

4. VŠETKO MI HNEď VYHODÍ NA OčI

„Nechaj to, radšej si to urobím sama! Všetko ti musím vždy hovoriť, samého od seba ťa to nenapadne! Síce si ten riad umyl, ale pozri ako! A to je iba zlomok vıčitiek a kritiky, ktorú si musím doma denne vypočuť. Gita si nekladie nikdy servítku pred ústa. Považuje to za svoju prednosť, ale ja mám už toho dosť. Ponižuje ma to a uráža. Myslí si, že tım, že ma bude neprestajne upozoròovať a zhadzovať, tak sa zmením, alebo čo. Potom sa iba hádame, lebo ja prechádzam do protiútoku a oheò je na streche.“ Keď sa vytratí zo vzťahu úcta, pochopenie i schopnosť a ochota počúvať a slušne komunikovať, tak sa otvárajú dvere pre vıčitky, neúctu a niekedy doslova pre vzájomnú alergiu. To je už atmosféra, v ktorej sa dá ťažko niečo pozitívne budovať. Preto viac sebakontroly nezaškodí, viac pochopenia a ochoty komunikovať o tom, čo sa stalo a prečo sa niečo stalo. Ak počkáme s nejakou vıčitkou dve-tri minútky, kım opadne náš aktuálny hnev a afekt, možno sa nám nebude zdať neskôr až taká dôležitá...

5. JE ŽIARLIVÁ A KONTROLUJE KAŽDİ MÔJ KROK

„Kontroluje mi mobil, moju emailovú poštu, keď idem s kamarátmi raz za čas na pivo, aj tri-štyrikrát mi volá, kde som a kedy prídem. Pre Petru je podozrivı každı môj telefonickı rozhovor, stále ma spovedá, aké mám vzťahy s kolegyòami, či im vykám alebo tykám. Je to hotové peklo. Nočné dialógy sa k tomu ani nedajú prirovnať. Veľmi ma to unavuje a vyčerpáva. Viem, že ju to trápi tiež, ale je to silnejšie ako by si to priala. Potom sa ospravedlòuje a vzájomne si sľúbime, že začneme od začiatku, ale stačí malı podnet a celá špirála sa roztočí odznova. Ja si pritom dávam takı pozor, aby som zbytočne nespomínal pred manželkou niektoré kolegyne, o ktorıch viem, že ich neznáša, ale problémom vie byť aj to, že niektorú podľa nej nápadne nespomínam, a to je potom dôkaz, že s òom niečo mám.“ Miro, Petrin manžel sa právom pıta, kde je v ich vzťahu dôvera? Kam sa stratila Petrina sebadôvera a jej schopnosť dôverovať Mirovi? Takáto žiarlivosť, či už zo strany ženy alebo muža, vie narobiť v partnerstve neuveriteľnú paseku, ktorá spúšťa lavínu ubližovania a rıchleho emocionálneho odcudzenia sa.

6. O VŠETKOM ROZHODUJE SAMA

Vylúčiť z rozhodovania v partnerskom živote muža vie byť veľmi zlou stratégiou. Muži to často berú osobne, nevidia v tom potrebu sebarealizácie manželky, ale potvrdenie ich vlastnej neschopnosti dobre sa rozhodnúť, a to je veľmi silnı zásah do mužského ega. Páni, ukážme dobrú vôľu a pochopenie, že si vážime, že nás naše polovičky nechcú zaťažovať každou maličkosťou, že nám tım vlastne vychádzajú v ústrety, aby si oddıchli, odpočinuli a nelámali si hlavu nad tım, či v chodbe sa viac hodí na stenu marhuľová alebo pistáciová farba, či si manželka má kúpiť náušnice s jednım alebo dvoma očkami, respektíve či si pozrieme na dvojke hokej alebo na jednotke steelovku.

7. STAROSTLIVOS O SEBA JEJ TRVÁ CELÚ VEčNOS

„Toto nikdy nepochopím! A pritom som vyskúšal obe varianty, no stále to dopadlo rovnako. Raz som manželke povedal, že ideme na krst knihy môjho kamaráta deò pred akciou. Mali ste vidieť ten chaos, bezradnosť pred skriòou a štyri hodiny strávené pred zrkadlom. Povedal som si, že toto nemusím, a preto som jej nabudúce oznámil, že ideme na ples dva mesiace dopredu. Myslíte, že sa niečo zmenilo? Akurát som ten chaos, bezradnosť a nekonečnı čas v kúpeľni nemal deò, ale skoro celé dva mesiace.“ To, čo prežíval pán Ivan nie je až také vınimočné. Naozaj veľakrát neplatí veta, ktorou sa niekedy ženy bránia, že keby vedeli o akcii skôr, mali by viac času na prípravu. Skúsenosti nás mužov svedčia o opaku. Vety typu „nemám si čo obliecť, nemôžem ísť s takımto účesom, nezdá sa ti, že mi je to malé?..., ja nikam nejdem,“ odznievajú bez ohľadu na to, akı čas pred akciou je žena informovaná o účasti na nej. Takže nám nezostáva nič iné, iba sa s tım zmieriť, rátať s tım, a byť našim milovanım žienkam oporou a poradcom, ktorı vždy všetko odsúhlasí (účes, šaty, mejkap).

8. VŽDY SA CHCE O NIEčOM ROZPRÁVA A NIEčO RIEŠI

A sme pri najčastejšom probléme, s ktorım sa muži stretávajú. Neprekonateľná potreba a chuť žien komunikovať a riešiť rôzne problémy, tıkajúce sa domácnosti a vzťahu, vyvolávajú u mužov neprekonateľnú túžbu stiahnuť sa z dosahu. „či sme v kuchyni pri varení, či pri telke, alebo v spálni, tak Agáta by vždy niečo riešila, vysvetľovala si, chcela počuť môj názor. Niekedy som unavenı, alebo sa mi jednoducho nechce rozprávať a to ona nevie pochopiť. Vtedy sa ma pıta: „čo ti je? Trápi ťa niečo? Veď povedz, nad čím rozmıšľaš?“ A ja neviem, čo jej mám odpovedať. Keď som ticho, je zle, lebo ju ignorujem. Keď si niečo vymyslím, tak mi povie, že si z nej robím srandu a nemám byť ironickı. Keď to otočím na vtip, tak si to zlíznem, lebo ona sa snaží komunikovať a ja si len vtipkujem. Tak som si vymyslel novú stratégiu. Prídem za òou prvı s tım, že ma trápi, ako ma zjazdil šéf v práci alebo s tım, čo budeme variť na večeru, lebo by som chcel trochu schudnúť a Agáta je v siedmom nebi. Tú polhodinku nejako vydržím a večer mám hokej iba pre seba.“

Mgr. Radomír Warošek, psychológ

Žiadny komentár ešte nebol pridaný. Buďte prvý kto pridá komentár.

Pre pridanie komentára musíte byť prihlásený.

---