Na jednej strane sú to nutkavé myšlienky alebo obsesie, ktoré sa definujú ako opakované vtieravé myšlienky, predstavy alebo zvuky, čo sa neprestajne preháòajú mysľou jedinca. Tieto myšlienky sú vıplodom mysle samotného jedinca, ktorı sám uznáva ich absurdnosť a snaží sa potláčať ich, zvyčajne bez úspechu. V niektorıch prípadoch môžu byť nepríjemné a vyvolávať obavy, inokedy sú skôr akımsi „prežúvaním“ určitej hlavnej idey.
Na druhej strane sú to kompulzie, čiže nutkavé konanie, ktoré je odpoveďou jedinca na nutkavé myšlienky. Toto správanie, rovnako absurdné a neprimerané ako myšlienky, z ktorıch vychádza, má za cieľ zmierniť nepríjemné pocity prežívané jedincom v dôsledku tıchto obsesívnych myšlienok. Rovnako ako nutkavé myšlienky, ani nutkavé konanie nemá pre pacienta žiaden zmysel, ale na druhej strane sa mu nedokáže vyhnúť.
Obsedantno-kompulzívna porucha sa definuje ako neurotická porucha správania charakterizovaná neovládateľnou a neprekonateľnou potrebou vykonávať určité činnosti alebo zaujať nejaké postoje s cieľom uspokojiť vtieravé opakované myšlienky, ktoré ovládajú alebo vypåòajú myseľ pacienta.
Proti tımto vtieravım ovládajúcim myšlienkam sa jedinec snaží postaviť na odpor, pretože si uvedomuje ich nezmyselnosť a absurditu. Tım sa toto ochorenie odlišuje od inıch, závažnejších, kde jedincovi chıba náhľad a nedisponuje žiadnou mentálnou brzdou, ktorá by mu zabránila premeniť na skutočnosť vıplody svojej chorej mysle. To znamená, že vnútornı boj jedinca, snažiaceho sa prispôsobiť svoje správanie norme a logike, je hlavnou charakteristickou črtou tejto poruchy.
Toto ochorenie postihuje 2 – 3 % osôb v určitom období ich života, hoci sa zvyčajne prejavuje už od dospievania alebo v mladosti, len zriedka sa diagnostikuje u jedincov v pokročilıch vekovıch kategóriách. Nie je možné hovoriť o jedinej príčine tıchto nutkavıch fenoménov, ale skôr o sérií psychologickıch a biologickıch okolností, ktoré vo väčšej alebo menšej miere môžu byť zapojené do vzniku obrazu tejto poruchy, ako je to pravdepodobne s väčšinou psychiatrickıch ochorení.


Formy prezentácie obsedantno-kompulzívnej poruchy

Všetci sa niekedy počas svojho života stretáme s nutkavımi myšlienkami, niektorí z nás dokonca každodenne, ale nepotrebujeme vykonávať nutkavé činy na upokojenie našej mysle alebo prinajmenšom sa im dokážeme vyhnúť, ak by nás mohli zosmiešniť pred ostatnımi. Napríklad niekto môže byť úplne posadnutı hygienou, čo ho núti umıvať si nepretržite po celı deò ruky, no v prítomnosti niekoho z priateľov obmedzí túto svoju každodennú prax zo strachu, aby sa nestal stredobodom pozornosti. Niektorí jedinci sa vrácajú k zaparkovanému autu, lebo ich zožierajú pochybnosti, či zamkli, alebo nie, iní zase chodia po ulici skackajúc, aby sa nedotkli čiar oddeľujúcich jednotlivé dlaždice. ďalším príkladom by bolo opakované prepočítavanie účtov s cieľom presvedčiť sa o správnosti vısledku. Aby sme to nejakım spôsobom pomenovali, sú to prehnané návyky, ktoré nenarúšajú spoločenskı život jedinca ani jeho začlenenie do spoločnosti a označujú sa ako obsesívne fenomény.
ďalším stupienkom by boli obsesívne poruchy osobnosti, pri ktorıch sa jedinec žiadnym spôsobom nesnaží skryť svoje nutkavé správanie, ktoré má zvyčajne charakter stereotypu (niečo ako rituál), čo sa navonok prejavuje určitımi zvláštnosťami správania, ktoré ho robia „jedinečnım“. Ak budeme nasledovať vyššie uvedené príklady, tak obsesívna osobnosť (posadnutá čistotou) si bude umıvať ruky zakaždım, ako sa niečoho dotkne. Hoci je jedinec schopnı uznať, že sa nič nestane, ak tak nespraví, umytím rúk upokojí nutkavú potrebu svojej mysle. Pritom si zachováva určitú rovnováhu so svojím okolím bez narušenia schopnosti adaptácie. V niektorıch prípadoch je však jedinec nútenı kompenzovať takmer nepretržite impulzy svojej mysle, čím sa vıraznım spôsobom zhorší jeho emočná schopnosť a nadväzovanie vzťahov s okolím.
Následkom vyššie uvedeného sa časom zjavujú obrazy úzkosti a depresie, vyvolané neustálym potláčaním nutkavého konania. čím striktnejšie je spoločenské prostredie, v ktorom sa jedinec pohybuje, tım väčšia úzkosť sa v òom môže nahromadiť. Väčšina štúdií dospela k záveru, že u obsesívnej osobnosti sa časom rozvinie obsedantno-kompulzívna porucha.
V konečnom dôsledku sa táto porucha diagnostikuje, keď sa obsesie a kompulzie stanú natoľko silné, že vıznamnım spôsobom zasahujú do každodennıch činností jedinca a obmedzujú ho v prežívaní normálneho kvalitného života.
Jednım z hlavnıch príznakov sprevádzajúcich tento obraz je úzkosť, ktorá sa zvyšuje paralelne s potláčaním nutkavıch rituálov; v tom spočíva najvyšší stupeò utrpenia pre postihnutého jedinca.
Zhrnutím sa dá povedať, že intenzita obsedantno-kompulzívnej poruchy je premenlivá; môže zasahovať len minimálne do života postihnutého jedinca, kım v niektorıch prípadoch ho úplne zneschopòuje. Symptómy zvyčajne kolísajú podľa obdobia, ktorım jedinec prechádza, typické je striedanie zlepšenia a zhoršenia.
Fóbie, niektoré typy schizofrénie a depresia môžu prebiehať so symptómami pripomínajúcimi túto poruchu, preto je potrebné dôsledné psychiatrické vyšetrenie s cieľom vydiferencovať základné ochorenie. Fóbia sa charakterizuje ako neúmernı pretrvávajúci strach vyvolávanı určitım objektom alebo situáciou, ktorım sa jedinec snaží všemožne vyhnúť, ale chıba impulzívna zložka v správaní.
Je vhodné poukázať na skutočnosť, že niektoré psychiatrické a neurologické ochorenia môžu prebiehať s nutkavımi symptómami, ktoré sú druhotné a prechodné, takže nie je možné stanoviť diagnózu tejto poruchy. Vtedy hovoríme o pseudoobsedantnej poruche.



Liečba obsedantno-kompulzívnej poruchy

Vždy indikovaná a kontrolovaná psychiatrom. Liečba tohto ochorenia zahàòa nasledujúce aspekty a ich vzájomné kombinácie:
Psychoterapia: snaží sa prelomiť spojenie medzi nutkavou myšlienkou a nutkavım konaním, ale úspešnosť je nižšia ako pri jednoduchıch fobickıch poruchách.

Psychofarmaká: antidepresíva, veľmi často spolu so sedatívami či dokonca neuroleptikami, ktoré sú bežne používané v liečbe psychóz.

Psychochirurgické techniky: pozabudnuté po mnohé roky, by mohli pre budúcnosť predstavovať určitú alternatívu liečby ťažkıch prípadov.
Spojenie farmakologickej liečby a psychoterapie sa javí ako účinná stratégia s viac ako 75 % zlepšenia v krátkom a stredne dlhom čase. S vınimkou ťažkıch prípadov hraničiacich s psychózou, ako je napr. malígna obsedantná choroba, pacienti s tımto ochorením väčšinou vedú normálny život, prispôsobenı okolitej spoločnosti.

Žiadny komentár ešte nebol pridaný. Buďte prvý kto pridá komentár.

Pre pridanie komentára musíte byť prihlásený.

---