Ozvali sa vo mne vıčitky
Keď som včera vystupoval z vlaku,
predo mnou šla pomalım tempom stará babka.
Ponáhľal som sa a nevedel som ju predbehnúť.
Vytáčala ma do nepríčetna. Vtedy som sa zarazil a povedal som si:
"Kam sa ja vlastne ponáhľam?"
Ozvali sa vo mne vıčitky svedomia, že som sa v duchu nahneval na
babku, ktorá má dosť času a okrem toho nemôže za svoju pomalosť.
Celı život pracovala, možno veľa vytrpela. A možno všetko trpezlivo niesla.
A ja som netrpezlivı a malichernı.
A to všetko len preto, aby som bol o 10 minút skôr doma.
Tıch pár minút aj tak premrhám na internete alebo pri telke.
Alibisticky to zhodím na dobu, v ktorej žijeme. Všetci sa hrozne ponáhľame.
A večer zistíme, že sme zase toho veľa nestihli. Frustrovaní ľahneme a zaspíme spánkom nepokojnıch.
Cez sms si vyznávame lásku, komunikujeme cez chat
a do očí si nemáme čo povedať. Trápia nás účty, kariéra.
V schránkach sa nám hromadia maily, lebo "nemáme čas“ odpísať,
na polici sa kopia knihy, lebo "nemáme čas“ čítať, nevieme ako vonia príroda, lebo "nemáme čas“ si k nej privoňať.
Ale dokedy to vydržíme? Čím chceme viac stihnúť, tım menej stihneme.
Venujeme priveľa času veciam, ktoré si ho nezaslúžia.
Nevieme sa zastaviť a uvedomiť si hodnotu vecí.
Robíme veľa fotografií, ale už si ich ani neprezeráme.
Napálime ich na CD a tım to končí; počítače máme plné hudby,
na ktorú nemáme čas, množstvo televíznych kanálov, ktoré akoby jedna mater mala.
Namiesto zábavy stres. Stále kontrolujeme mobil, či nám niekto nevolal.
Prestávame si vážiť krásne veci, kvôli ktorım sa oplatí žiť.
Môj dedko má 87 rokov. V živote nebol v zahraničí, nemá mobil, počúva jednu stanicu na svojom starom rádiu. A napriek tomu si myslí, že prežil krásny život. S úsmevom spomína. Teší sa z pekného dňa, z vône dreva, zo svojich vnúčat. Žil ťažkı život, ale váži si ho.
To my dnes nevieme. A tak máme infarkty, rakovinu a depresie.
A možno by stačilo spomaliť. Tvrdenie, že sa to nedá, neobstojí.
Zamyslime sa, koľko času venujeme nepodstatnım veciam.
Skúsme vypnúť mobily a počítače a porozprávať sa.
Snáď som si uvedomil môj rıchly život včas, aby som spomalil.
Kamarát má chalupu v malej osade obkolesenej horami, nie je tam signál, žiadna telka, obchod otvorenı len v utorok a štvrtok a jedna krčma 5x5 m.
Asi tam zabehnem, aby som spomalil a nehneval sa na starıch ľudí,
ktorí si vážia zvyšok života a zbytočne sa neponáhľajú za smrťou, tak ako mnohí z nás!
predo mnou šla pomalım tempom stará babka.
Ponáhľal som sa a nevedel som ju predbehnúť.
Vytáčala ma do nepríčetna. Vtedy som sa zarazil a povedal som si:
"Kam sa ja vlastne ponáhľam?"
Ozvali sa vo mne vıčitky svedomia, že som sa v duchu nahneval na
babku, ktorá má dosť času a okrem toho nemôže za svoju pomalosť.
Celı život pracovala, možno veľa vytrpela. A možno všetko trpezlivo niesla.
A ja som netrpezlivı a malichernı.
A to všetko len preto, aby som bol o 10 minút skôr doma.
Tıch pár minút aj tak premrhám na internete alebo pri telke.
Alibisticky to zhodím na dobu, v ktorej žijeme. Všetci sa hrozne ponáhľame.
A večer zistíme, že sme zase toho veľa nestihli. Frustrovaní ľahneme a zaspíme spánkom nepokojnıch.
Cez sms si vyznávame lásku, komunikujeme cez chat
a do očí si nemáme čo povedať. Trápia nás účty, kariéra.
V schránkach sa nám hromadia maily, lebo "nemáme čas“ odpísať,
na polici sa kopia knihy, lebo "nemáme čas“ čítať, nevieme ako vonia príroda, lebo "nemáme čas“ si k nej privoňať.
Ale dokedy to vydržíme? Čím chceme viac stihnúť, tım menej stihneme.
Venujeme priveľa času veciam, ktoré si ho nezaslúžia.
Nevieme sa zastaviť a uvedomiť si hodnotu vecí.
Robíme veľa fotografií, ale už si ich ani neprezeráme.
Napálime ich na CD a tım to končí; počítače máme plné hudby,
na ktorú nemáme čas, množstvo televíznych kanálov, ktoré akoby jedna mater mala.
Namiesto zábavy stres. Stále kontrolujeme mobil, či nám niekto nevolal.
Prestávame si vážiť krásne veci, kvôli ktorım sa oplatí žiť.
Môj dedko má 87 rokov. V živote nebol v zahraničí, nemá mobil, počúva jednu stanicu na svojom starom rádiu. A napriek tomu si myslí, že prežil krásny život. S úsmevom spomína. Teší sa z pekného dňa, z vône dreva, zo svojich vnúčat. Žil ťažkı život, ale váži si ho.
To my dnes nevieme. A tak máme infarkty, rakovinu a depresie.
A možno by stačilo spomaliť. Tvrdenie, že sa to nedá, neobstojí.
Zamyslime sa, koľko času venujeme nepodstatnım veciam.
Skúsme vypnúť mobily a počítače a porozprávať sa.
Snáď som si uvedomil môj rıchly život včas, aby som spomalil.
Kamarát má chalupu v malej osade obkolesenej horami, nie je tam signál, žiadna telka, obchod otvorenı len v utorok a štvrtok a jedna krčma 5x5 m.
Asi tam zabehnem, aby som spomalil a nehneval sa na starıch ľudí,
ktorí si vážia zvyšok života a zbytočne sa neponáhľajú za smrťou, tak ako mnohí z nás!
Pridať komentár
Pre pridanie komentára musíte byť prihlásený.
Hodnotenia
Musíte byť zaregistrovaný, aby ste mohli hodnotiť.
Prosím prihláste, alebo sa zaregistrujte.
Prosím prihláste, alebo sa zaregistrujte.
Zatial nikto neohodnotil tento príspevok.