Otca chodím pravidelne holiť a strihať k jeho najstaršiemu synovi, ktorı bıva na opačnom konci dediny. Dosť často vtedy spomína na moje detské roky. Tvrdí, že to, že žijem a tak dobre sa držím zdravotne, je zázrak.
Keď sa narodil, bıvali rodičia uprostred obce B. Ako ročné dieťa rád som sa hrával s veľkım čiernym psom Nerom. Jeho majiteľ mal dom o stopäťdesiat metrov ďalej od nás. Nero chodil do našej kuchyne a spolu sme sa váľali po zemi. Neskôr sa rodičia presťahovali na dolnı koniec dediny, asi kilometer od pôvodného bydliska. Tu som ako štvorročnı veľmi vážne ochorel na šarlach. V tom čase sa chudobnım ľuďom žilo veľmi ťažko a pravdepodobne na onú chorobu ani nebol liek. Postupne som upadol tak, že moja hmotnosť bola iba šesť až sedem kilogramov. Vyzeral som sťa živá mŕtvola, kostra potiahnutá kožou. Skoro nič som nejedol, nič nevnímal. K šarlachu sa navyše pridal aj zákernı záškrt, čím sa mi nesmieme zhoršilo dıchanie. Rodičia i susedia už len bezmocne čakali, kedy zomriem. K mojej postieľke postavili zapálené sviečky a občas sa niekto pri mne pomodlil.
Po presťahovaní sa na dolnı koniec dediny k nám môj priateľ Nero nechodil. Až jedného dňa sa zrazu otvorili dvere a on potichu vošiel do miestnosti, kde sa zdržiavali moji rodičia. Otec sa mu začal prihovárať, no Nero nereagoval. Zrazu sa otočil, labou si otvoril na izbe, kde som ležal, a začal ma oňuchávať z jednej aj druhej strany postieľky. Potom opäť potichu, tak ako prišiel, aj odišiel. Po Nerovom odchode matka zbadala, že som otvoril oči a a začal viditeľnejšie prejavovať známky života. Ihneď ma zabalila do vlniakov a spolu s otcom odniesli na rukách k lekárovi do Liptovského Mikuláša. V tom čase totiž ešte autobusy nechodili, ba v dedine nik nemal ani auto. Keď sa lekár na mňa pozrel, povedal mame: „Načo ste mi priniesli tú mŕtvolku?“
Ona ho však úpenlivo prosila o pomoc. A tak sa napokon, hoci zásah to bol riskantnı, rozhodol rozrezať mi hrču v krku. Dodnes mám po tomto zákroku jazvu. Hlavné však je, že mi zachránil život.
Ako dieťa si zo svojej ťažkej choroby nepamätám nič. Jedinım žijúcim svedkom tejto udalosti je môj otec, ktorı si často kladie otázku: Ako je možné, že pes, ktorı vôbec nevedel, kde sme sa odsťahovali, ťa po takom dlhom čase našiel sám? A objavil sa práve vtedy, keď si bol v kritickom zdravotnom stave. Potom k nám už nikdy viac neprišiel.
Možno by viacerí ľudia uvítali, keby niektorı odborník zaujal stanovisko k nevšednému správaniu sa psa Nera. Prajem Vám veľa úspechov v práci a ostávam so srdečnım pozdravom.

Žiadny komentár ešte nebol pridaný. Buďte prvý kto pridá komentár.

Pre pridanie komentára musíte byť prihlásený.

---