Andrea sa prekvapene obzrela. Nikto tam nebol. Počula, že niektoré deti si zvyknú vymyslieť neviditeľnıch kamarátov, ale jej dcérka osamelosťou rozhodne netrpela. „Koho tam vidíš?“

„Je taká pekná, vyzerá ako víla z rozprávky,“ povedala. „A má ružové šaty. Už tu bola aj včera.“

„Bojíš sa jej?“ Skúmavo sa zahľadela na dcéru, no tá sa usmievala: „Ona je dobrá, stráži ma, ked spím...“

„Tak prečo nechceš, aby som zhasla?“

„Lebo teba mám najradšej... nechoď preč, počkaj, kım nezaspím.“

V tom roku už neprišla. Dcéra na ňu nezabudla, ale teraz už o nej nechce hovoriť.

Podobnı príbeh mi vyrozprávala aj Anka. Vtedy bola riadne nahnevaná. Problémy so šéfom, pokazené auto. Do škôlky pribehla v poslednej chvíli a cestou domov jej dcéra skončila v kaluži blata. Doma ju rovno strčila pod sprchu a ešte nahnevaná na ňu kričala: „Zuzi, pozri, čo si urobila! Celkom si si zničila nové šaty!“

Zachmúrená štvorročná Zuzka sa zadívala na svoju mamu. Zrazu vyhŕkla: „Nehovor mi Zuzka! Ja nie som Zuzka! Volám sa Lila Kovalská!“

Zuzka na ňu pozerala prekvapujúco dospelo a ešte raz dôrazne zopakovala: „Volám sa Lila Kovalská.“

V noci sa Anka dlho prehadzovala na posteli. Nešla jej do hlavy poobedňajšia príhoda. Čo to malo byť? A prečo sa na ňu zrazu dívala tak dospelo?

Ráno pri obliekaní sa Zuzky s úsmevom spıtala: „Ako sa dnes volá moje dievčatko?“ Dcérka zaťapkala rukami a spevavo zvolala: „Ja sa volám Zuzka a bıvam tu!“

Na nič zo včerajška si nepamätala a už nikdy viac nevyslovila to cudzie meno.

Žiadny komentár ešte nebol pridaný. Buďte prvý kto pridá komentár.

Pre pridanie komentára musíte byť prihlásený.

---