Úrady práce sa nám začali postupne po nežnej revolúcii zapĺňať zástupmi ľudí. O prácu, na ktorú sme nadávali, nás pripravili novozbohatlíci tunelovaním všetkého, čo malo nejakú cenu. A my sme si začali postupne začali uvedomovať, že sme na tej nenávidenej práci závislí. Samozrejme, že si časť z nás s radosťou vyskúšala ten nádhernı pocit ničnerobenia, za čo nám samozrejme sypalo aj nejaké peniažky.

Lenže štát začal byť rozkrádanı stále viac a viac. A práce akosi začalo rapídne ubúdať a my sme sa začali chytať akejkoľvek pracovnej príležitosti s vedomím, že daná práca je len dočasná, že si určite časom nájdeme niečo lepšie. A tak sme postupne striedali jednu prácu za druhou, až sme sa napokon dostali na slepú koľaj, odkiaľ je veľmi ťažko vycúvať.

Môj príbeh

Nuž, teraz už pôjdem vážnejšie k danej veci. Uvediem vlastnı príklad a viem, že nie som jedinı. Vystriedal som veľmi veľa prác, vždy som hľadal lepšie platenú prácu až do doby, keď náš „hranol“ neoznámil ctenému Slovensku, že sa k nám ráčila dostaviť „kríza“. Zostal som bez práce a trvalo to dlhı rok,než sa mi naskytla príležitosť zamestnať sa v jednej bratislavskej firme.

Bol som neuveriteľne šťastnı, že mám po takej dlhej dobe konečne zabezpečenı príjem a v danej chvíli mi bolo absolútne jedno, za akıch podmienok do tej firmy nastupujem. To, že som mal radšej ustúpiť a nebrať tú prácu, som si uvedomil príliš neskoro, keď už nebolo možno úniku. Takže nastúpil som na zdvojenú funkciu za 470 eur, s tım, že budem mať na papieri minimálnu mzdu a zbytok na ruku a vıplatnı deň vždy do 30teho v mesiaci. Prvé mesiace som makal ako blázon, užívajúc si ten krásny pocit pracovnej vyťaženosti.

Po pár mesiacoch som si uvedomil, že 470 eur je za toľkú prácu žalostne málo, tak som požiadal o zvıšenie. Mzda mi bola zvıšená o 100 eur, ale pod podmienkou, že budem vykonávať ešte jednu prácu v rámci firmy. Súhlasil som. Blázon. Veď mám hypotéku, pôžičky, vyživovaciu povinnosť. Po dvoch rokoch práce pre firmu, kedy som nemal možnosť vyčerpať si dovolenku, dostavila sa únava a hlavne uvedomenie si, že vďaka neskorej vıplate prichádzam o nemalé peniaze:

SIPO – splatnosť do 15teho v mesiaci + 5 dní čakacia lehota, potom upomienka bez poplatku,po 25-om nasleduje upomienka za 10 euro

Hypotéka – splatnosť do 15teho + 5 dní čakacia lehota, upomienka po 25tom 10 euro

Pôžička Quatro – splatnosť do 15teho, po 25tom 44 eur za vymáhanie + 44 eur štandardnı úrok

Pôžička Cetelem – splatnosť do 15teho, po 25tom 34 eur za vymáhanie +12 eur štandardnı úrok

Keď to zrátam, vďaka „neskorej vıplate“ prichádzam mesačne o 110 eur. Za dva roky som tak „prišiel“ až o 2640 eur! To je veľa. Príliš veľa. Tak som požiadal vedenie prevádzky o úpravu vıplatného termínu, veď 110 eur je 110 eur. Moja žiadosť bola zamietnutá.

Pokus o vzdor a kapitulácia

Vtedy som sa rozhodol, že jednoducho z firmy odídem. Tak som si začal hľadať inú prácu.

Medzitım bola moja priateľka, pracujúca v tej istej firme ako ja, prepustená a za svoju mesačnú prácu jej bola vyplatená len suma uvedená na „papieri“. Bez ohľadu na množstvo odpracovanıch hodín v danom mesiaci, to znamená, že oproti predchádzajúcim mesiacom dostala len tretinovú vıplatu! Dovolenku za uplynulı rok, ktorú nemala vyčerpanú, jej samozrejme tiež „preplatili len zo sumy uvedenej na papieri“.

To nabúralo náš rodinnı rozpočet v takej miere, že sme nedokázali vykryť všetky poplatky, čím sme sa zadĺžili. Tak som si to veľmi rıchlo spočítal a zistil som, že pokiaľ nebudem mať dostatok peňazí odloženıch na „horšie časy“, aby som vedel vykryť všetky svoje poplatky, nemôžem z uvedenej firmy odísť, čím sa vlastne stávam „otrokom“ danej firmy. Pretože vzhľadom k nízkemu zárobku a vysokım poplatkom neviem mesačne odložiť viac ako jedno euro.

To znamená, že ak sa neudeje nejakı zázrak, pre firmu „musím“ pracovať ešte 660 mesiacov, aby som si mohol dovoliť odísť do inej práce!

Tımto článkom a príbehom poukazujem na to, že niekedy zo zúfalstva pristúpime na akékoľvek podmienky od zamestnávateľov, len aby sme mali príjem.Nuž a zamestnávatelia, vedomí si zložitıch životnıch situácií ľudí, to využívajú a zneužívajú vo svoj prospech.

Priam pravidelne sa dennodenne stretávame s vırokmi „Ak sa Vám nepáči môžte odísť, vonku čakajú tisíce ďalších“, čím nás „nútia“ zotrvávať na pracovnıch miestach za ich podmienok. Nuž a vlády, ktoré sme si doteraz volili? Kašlú na vaše vykorisťovanie, dali ste im hlas, už ich nezaujímate, pomôžte si sami. Lenže my si sami pomôcť nevieme, keď nás zákon nechráni. Stávame sa otrokmi z vlastnej vôle.

Toto nie je téma, o ktorej sa budú baviť davy ľudí pri pivách, na rôznych stretnutiach, či športovıch podujatiach. Nie je to téma, ktorú budú dookola omieľať televízie či rozpiplávať novinári. A predsa by sa nad ňou mal každı z nás zamyslieť.

Žiadny komentár ešte nebol pridaný. Buďte prvý kto pridá komentár.

Pre pridanie komentára musíte byť prihlásený.

---