Láska a vzťahy
Nevieme povedať zbohom
Ovládame ukazovať ramená, keď chceme babu ostať do postele alebo aj do spoločného života, no niekedy pochopíme, že sme stúpili niekam, kde sme vôbec nechceli a prichádzajú problémy. Treba načrieť do duše chlapa a vyniesť na svetlo nášho vnútorného slabocha.
Nevieme povedať žene, že už ju neľúbime, skončili sme a nech nám viac nevolá, pretože sa stále trochu obávame, či to bez nej v živote nebude nuda. Či si nájdeme inú, lepšiu, a tak len levitujeme vo vzťahu a hľadáme dôvody na rozchod, aby sme si sami nemuseli vyčítať, že sme to definitívne pokazili.
Neradi vidíme slzy
Najmä nie na žene, ktorá nám dávala darčeky, bozky, objatia, samú seba. Každı muž dobre vie, že rozlúčiť sa s partnerkou, ktorá miluje nie je jednoduché. Niekedy vieme na ženu kričať, vieme sa do krvi pohádať, ale na jemnı a tichı plač nemáme recept.
Už tušíme, že ak to budeme my, kto vysloví pravdu o konci vzťahu, prídu slzy. Ak však ukončí v afekte hnevu spolužitie žena, radšej znesieme krik ako to, že si pred nami poplače a prizná zlomené srdce.
Nechceme byť zlí
Paradoxné je, že ako hrdinovia by sme sa mali cítiť práve ak my ukončíme vzťah. Lenže naopak, spokojní sme vtedy, ak za nás nepríjemné veci urobí polovička. Prirodzene, že pred partiou a kamarátmi nepriznáme, že to bola ona a povieme pravdu, že sme ju k tomu nenápadne dotlačili. V partii získame aj uznanie, aj potľapkanie po pleci, pretože nie každému sa to takto hladko podarí.
Radi prenesieme vinu
Jasné, že vieme, že na problémy vo vzťahu sú vždy dvaja. A tušíme, koľko máme toho na rováši, keď vzťah nefunguje. No ak má byť niekto ten, kto si zoberie kríž a dá vzťahu rezolútnu ranu, nechceme to byť my.
Ak treba niečo spraviť nenávratne, nechceme si do konca života vyčítať, že sme pokazili vzťah. Navyše sú to zadné dvierka. Nevieme totiž, či sa raz predsa nebudeme chcieť vrátiť. No a poznáme to z praxe, že nás omnoho radšej prijmete s kyticou ruží a prosbou o odpustenie, ak sme to neboli my, kto vás poslal k vode.
Sú aj hrdinovia?
Existujú muži, ktorí vám rovno povedia, že s vami skončili. Tıchto prípadov je však nepomerne menej ako tıch, kde sa snažia zvaliť zodpovednosť na ženu. Je to vtedy, keď už skutočne po dlhom snažení nevie žena pochopiť, že by mala vzťah ukončiť a vtedy, ak sme našli plnohodnotnú náhradu. To sú okamihy, keď nám už na ženskej duši, pocitoch a slzách vôbec nezáleží. Nepríjemné spomienky vymaže niekto inı. Či je to však hrdinstvo je otázne.
Ovládame ukazovať ramená, keď chceme babu ostať do postele alebo aj do spoločného života, no niekedy pochopíme, že sme stúpili niekam, kde sme vôbec nechceli a prichádzajú problémy. Treba načrieť do duše chlapa a vyniesť na svetlo nášho vnútorného slabocha.
Nevieme povedať žene, že už ju neľúbime, skončili sme a nech nám viac nevolá, pretože sa stále trochu obávame, či to bez nej v živote nebude nuda. Či si nájdeme inú, lepšiu, a tak len levitujeme vo vzťahu a hľadáme dôvody na rozchod, aby sme si sami nemuseli vyčítať, že sme to definitívne pokazili.
Neradi vidíme slzy
Najmä nie na žene, ktorá nám dávala darčeky, bozky, objatia, samú seba. Každı muž dobre vie, že rozlúčiť sa s partnerkou, ktorá miluje nie je jednoduché. Niekedy vieme na ženu kričať, vieme sa do krvi pohádať, ale na jemnı a tichı plač nemáme recept.
Už tušíme, že ak to budeme my, kto vysloví pravdu o konci vzťahu, prídu slzy. Ak však ukončí v afekte hnevu spolužitie žena, radšej znesieme krik ako to, že si pred nami poplače a prizná zlomené srdce.
Nechceme byť zlí
Paradoxné je, že ako hrdinovia by sme sa mali cítiť práve ak my ukončíme vzťah. Lenže naopak, spokojní sme vtedy, ak za nás nepríjemné veci urobí polovička. Prirodzene, že pred partiou a kamarátmi nepriznáme, že to bola ona a povieme pravdu, že sme ju k tomu nenápadne dotlačili. V partii získame aj uznanie, aj potľapkanie po pleci, pretože nie každému sa to takto hladko podarí.
Radi prenesieme vinu
Jasné, že vieme, že na problémy vo vzťahu sú vždy dvaja. A tušíme, koľko máme toho na rováši, keď vzťah nefunguje. No ak má byť niekto ten, kto si zoberie kríž a dá vzťahu rezolútnu ranu, nechceme to byť my.
Ak treba niečo spraviť nenávratne, nechceme si do konca života vyčítať, že sme pokazili vzťah. Navyše sú to zadné dvierka. Nevieme totiž, či sa raz predsa nebudeme chcieť vrátiť. No a poznáme to z praxe, že nás omnoho radšej prijmete s kyticou ruží a prosbou o odpustenie, ak sme to neboli my, kto vás poslal k vode.
Sú aj hrdinovia?
Existujú muži, ktorí vám rovno povedia, že s vami skončili. Tıchto prípadov je však nepomerne menej ako tıch, kde sa snažia zvaliť zodpovednosť na ženu. Je to vtedy, keď už skutočne po dlhom snažení nevie žena pochopiť, že by mala vzťah ukončiť a vtedy, ak sme našli plnohodnotnú náhradu. To sú okamihy, keď nám už na ženskej duši, pocitoch a slzách vôbec nezáleží. Nepríjemné spomienky vymaže niekto inı. Či je to však hrdinstvo je otázne.
Pridať komentár
Pre pridanie komentára musíte byť prihlásený.
Hodnotenia
Musíte byť zaregistrovaný, aby ste mohli hodnotiť.
Prosím prihláste, alebo sa zaregistrujte.
Prosím prihláste, alebo sa zaregistrujte.
Zatial nikto neohodnotil tento príspevok.